by eternal_misery

Napísal si mi pozde v noci. Rozprávali sme až do rána. Nestáva sa to často, ty nie si nočná sova, ako ja. Bola som zmätená z toho, kam vlastne mieriš. Chýbam ti? Chceš sa len udobriť? Máš výčitky a snažíš sa ich zbaviť? Bolo mi to vlastne jedno.

Keď som sa ťa spýtala, či si pamätáš na náš pakt, že sa v tridsiatke vezmeme, ak nebudeme mať vážny vzťah, povedal si že to stále platí. Neviem, čo som vtedy cítila. Asi len pasívnu prázdnotu, tvárou mi prebehol nostalgický úsmev za časmi, kedy by ma to potešilo.

Neber to v zlom, stále si pre mňa všetkým. Toto nie je premennou, ale konštantou. Si všetkým a vždy budeš. No mám pocit, akoby som sa voči tebe stávala čoraz viac otupenejšou. Veci, ktoré mi vravíš už nemajú taký efekt. Nie som z teba smutná, ale ani šťastná.

Cítim kľud. Cítim pokoj. Cítim sa ako pokojná, studená hladina jazera po búrke. Všade je ticho a slnko už dávno zašlo, všetko sú len siluety, v čoraz slabšom kontraste oproti chladne modravej oblohe

by eternal_misery

A tak to prišlo. Omnoho skôr, než som čakala. Neprešli ani tri týždne a zo sľubov "Ale veď to tak skoro nepríde, možno vlastne vôbec." sa stal len trpký závan výčitiek voči samej sebe, že som na ten lep vtedy sadla.

A reagoval si presne tak, ako som predpovedala. Nebol si to ty. Nebol to ten chlapec, s ktorým sa v perinách smejem, objímam, zaspávam s pocitom bezpečia a jablkovou vôňou vlasov. Bola to akási chladná, cudzia osoba, pre ktorú som nepredstavovala nič viac, než prekážku stojacu na ceste za zábavou s inými ľuďmi, inými dievčatami. Nebral si ohľady, že ma to ničí. Tvoje druhé ja nikdy neberie ohľady.

S mučivým pocitom, premáhajúc slzy som ďakovala svojej prozreteľnosti, že som nič nepila a mohla odšoférovať domov, kde ma čakali hodiny trápenia, kým sa nevráti na povrch tvoje pravé ja.

Snívalo sa mi o tebe. V obrovskej továrni plnej ľudí, chaosu, špiny a hladu som našla posledné jedlo a kráčala za tebou, aby som ti ho doniesla. No ty si len pozrel cez plece, nezastavujúc, len si zrýchlil tempo. Zrýchlila som aj ja, no po čase som nevládala ďalej utekať, s rukami, v ktorých som zvierala kúsok jedla, natiahnutými smerom k tebe a prosebným výrazom v tvári.

Zmizol si v dave a ja som osamela. Môj strach z tvojej straty metaforicky premietnutý do bizarnej situácie. Toľko krát si sa pokúšal ubezpečiť ma, že ty nikam nejdeš, až si nikdy nepočúval, že ten odchod vôbec nebude vyzerať tak, ako si ho predstavuješ ty. Ja viem, že vedome ma neopustíš. No nevedome ma opúšťaš vždy, keď sa k moci dostane tvoje kruté ja. Otázkou je len to, kedy sa nájde dostatočne zaujímavý objekt záujmu, aby sa tvoje pravé ja vôbec nevrátilo?

Ja nedokážem čakať večne, nie keď som sprevádzaná len paralyzujúcou neistotou, či má moje čakanie vôbec zmysel.

Toľko, ach toľko krát som sa pýtala samej seba, v čom ti nestačím? Čo mám na sebe zmeniť, aby som bola dosť dobrá? Aby som ti vedela dať to, čo potrebuješ a ty si ma nemusel opustiť?

Bojím sa, že nepotrebuješ mňa, potrebuješ len "niekoho" a zatiaľ si nenašiel lepšieho kandidáta, tak sa uspokojíš aj so mnou. Zatiaľ. Ja ti však dávam istotu, že tu pre teba budem vždy a navždy, zatiaľ čo ty mne len strach a neistotu z toho, kedy budem nahradená. Neviem takto žiť a tváriť sa, ako si ten život užívam.

Mám v srdci strach, ktorý je zakorenený príliš hlboko na to, aby sa dal vyhubiť obyčajnou vetou "Neboj sa." Tak veľmi si prajem, aby si to chápal...

Za pár hodín budeme spolu a ja viem, že znovu sadnem na lep. Pretože druhá možnosť bude tak mučivo neznestieľná, že to bude otázkou najprimárnejších potrieb. Pretože byť s tebou je jediné šťastie ktoré poznám, je pre mňa drogou a pre teba istotou, že môžeš všetko. Vždy sa vrátim, vždy tu budem. Prosím, neubližuj mi....